Michal Slanička predstavil minulý rok svoju knižnú prvotinu pod názvom Sex s ex (alebo milujte ma ešte raz). Teraz prichádza na trh s ďalšou knihou, ktorá vyšla vo vydavateľstve Motýľ pod názvom Kódex: Sex. Na čo sa môžete tešiť?

VYDAVATEĽSTVO: Motýľ
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 240
VÄZBA: pevná

Michal Slanička je rodákom zo Žiliny a v mediálnych kruhoch nie je žiadnym nováčikom. Do týchto vôd načrel už ako 18-ročný a momentálne pracuje ako redaktor, scenárista a moderátor najmä v RTVS. Podieľa sa na tvorbe relácií, ako napríklad Test magazín, Dámsky klub či On air. Jeho hlas vám môže byť známy aj z éteru Rádia Žilina, Rádia Expres, či Rádia Slovensko, kde sa zvykol prihovárať poslucháčom. Po úspechu jeho knižnej prvotiny, ktorá vyšla vo vydavateľstve Motýľ minulý rok pod názvom Sex s ex (alebo milujte ma ešte raz), prichádza na trh s ďalšou pikantnou knihou Kódex: Sex. 

Anotácia:

Je možné, že by chlapi naozaj rozmýšľali len tým jedným orgánom?

Ak sa krv presunie z mozgu do nohavíc, skončiť sa to môže všelijako. Aj trestným oznámením, tak ako v prípade mladého maséra Rolanda, ktorý si svoj život pôvodne predstavoval úplne inak. Práca plná pokušenia a lákadiel rozkoše môže priniesť rovnako veľké problémy. Dokáže sa nakoniec vzdať vzrušujúceho života, o ktorom sníva väčšina chlapov? Môže aj obyčajný masér meniť životy druhých k lepšiemu? A bude schopný zmeniť ten svoj?

Odhaľte najhlbšie vnútro mužskej duše v pikantnom románe Michala Slaničku Kódex: Sex, v ktorom nechýbajú napätie, erotika, humor a láska.

Úryvok z knihy Kódex: Sex: 

„Mal som rád dni, keď mi v diári svietilo sedem ženských mien. Nie som posadnutý numerológiou a šťastie mi prinášajú rozhodne iné čísla ako sedmička.
Mám na mysli peniaze, ktoré mi dámy ochotne platili za poskytnuté služby.
Vzťah masér – klientka je obchodným vzťahom. Za poskytnutú službu sa musí platiť. A za senzuálne masáže si boli ženy ochotné priplatiť aj niekoľkonásobne viac.
Ich orgazmy začali uspokojovať aj mňa. Ako profesionál som im chcel dopriať to, za čo si zaplatili, čo očakávali a mnohé z nich dlhé roky nezažili. Pre moje samoľúbe ego zároveň boli ich vyvrcholenia imaginárnou čiarkou na stene. Medzi chlapmi sú takéto „alfasamec štatistiky“ veľmi uznávané. Čím väčšie číslo, tým uznanlivejšie pokyvkávanie hláv a zatínanie pier rovnako naladených mužov. Niekde nad pivom. 

Niekedy som si pripadal ako maratónsky bežec, čo uteká v ústrety vysnívanému vavrínovému vencu a namiesto nôh šprintuje jazykom. Inokedy zas ako vyháňač zlých duchov, pod ktorého rukami sa ženské telá chveli očakávaním z prichádzajúcej posadnutosti. Zmietali sa v predorgazmických kŕčoch, tváre krivili do oddaných grimás a ich ústa vydávali zvuky, ktoré vychádzali z ich najhlbšieho vnútra. Stonali, kvílili, ochkali, výskali a mňa tá rôznorodosť absolútne fascinovala. Jedna ruka na ústach a druhá medzi nohami, na mieste, ktorým sa ženské telo tiež dokáže bozkávať. Jedna z nich však spôsobovala väčšiu rozkoš, ako druhá dokázala krotiť.

Stony, ktoré mali byť určené len pre zúčastnených, sa cez takmer priesvitné steny šírili po chodbách ďaleko od môjho salóna. A nie všetkým nájomcom polyfunkčnej budovy zvuková kulisa ženského stonania pri práci vyhovovala.

„Dobrý deň. Môžem ísť ďalej? Ja som…“

„Áno, nech sa páči. Za paravánom si môžete odložiť…“ okamžite som skočil do reči ženskej siluete, ktorá sa objavila medzi dverami salóna. Simonina kamarátka síce mala prísť až o necelú polhodinu, napriek tomu som bol pripravený byť jej zmyselným narodeninovým darčekom.

„Viete, nie vždy všetko zostane za dverami a steny sú v týchto moderných budovách tenké,“ ozvala sa oslávenkyňa spoza paravánu za zvukov jazdiaceho bežca po ozubenej časti zipsu, čo ma povzbudilo rýchlo si vyzliecť šaty, ktoré som v tej chvíli mal na sebe. Simona všetko dohodla a naplánovala a ja som mal byť tým najvzrušujúcejším prekvapením, ktoré jej kamarátka určite neodmietne.

„Pre mňa je najdôležitejšie, aby moje klientky odtiaľto odchádzali spokojné a uspokojené. A ak mi robia po meste dobrú reklamu, tak je to ten najúčinnejší spôsob propagácie.“ S hranými rozpakmi a skromnosťou som zareagoval na jej slová, o ktorých som si myslel, že sú kompliment.

Po druhýkrát sa ozvalo zaškrípanie zipsu a ja som vedel, že hneď potom sa z jej poliek cez stehná až k členkom zosunula sukňa. Nahý a opretý o masérsky stôl, nainštalovaný v póze, ktorá prednú časť môjho tela ukazovala v plnej kráse spolu s vyprsenou hruďou a vystrčeným vtákom, som čakal, kým aj ona mojim očiam predvedie telo, ktoré o pár minút privediem do orgazmickej nirvány.

„A preto som tu. Vraj sa z vášho salóna šíria do celého objektu podozrivé zvuky. Volám sa Pomajová…“ ozvalo sa ďalšie, oveľa ráznejšie trhnutie zipsom, pri ktorom mi docvaklo, že to je skôr zvuk koženej kabely ako rázporku na sukni, „… a zastupujem Národný úrad pre hluk a vibrácie.“
Kontrolórka, o ktorej som si ešte pred stotinou sekundy myslel, že je mojou klientkou, vykročila spoza zásteny a pri slove „vibrácie“ jej padol pohľad na nástroj medzi nohami, ktorý nám chlapom príroda na vibrovanie dala!

„Prepáčte,“ povedali sme naraz. Ona skočila späť za paraván, ja som bleskurýchle na seba nahádzal nohavice, tričko a stopy nahoty som sa nezmyselne snažil zamaskovať natiahnutím ponožiek. Ak existuje súťaž v rýchlosti obliekania sa, pokoril som rekord! Svetový!

„Ešte raz prepáčte, čakal som priateľku,“ klamal som v snahe tváriť sa čo najnenápadnejšie.

„Pán Kamilka, mohli by sme prejsť k meraniu. Prišla som sem, aby som vám ho zmerala… ten hluk myslím.“ Maskovať rozpaky sa jej darilo rovnako neúspešne ako ochlpenie na svojej brade. Chlpov tam mala viac ako ja na celom tele. „Kým ho urobím… sa urobím… prepáčte… urobím to meranie… budem potrebovať, aby ste spolupracovali. Pomôžeme si umelým… prepáčte, stále hovorím o nadmernom hluku, ktorý vychádza z vášho salóna, tak si pomôžeme rôznymi hlukovými vzorkami.“

A tak sme si pomohli a ja som robil všetko preto, aby aj táto žena odchádzala z môjho salóna uspokojená. Ústretová spolupráca s úradníčkou bola predpokladom k bezproblémovému uzavretiu sťažnosti.

„Pán Kamilka, z tohto zariadenia budete púšťať zvuky bežného ľudského rozhovoru, hry na klavíri, kvákania žiab, hluku rušnej cesty, zbíjačky a štartujúceho lietadla. Ja vykonám merania v rôznych vzdialenostiach od vašich vstupných dverí.“ Púšťanie zvukových vzoriek zverila do mojich rúk.

„Myslím, že moje prsty sú na stláčanie ako stvorené,“ rozhodol som sa jej to neuľahčiť a zavlnil som všetkými desiatimi tesne pred jej tvárou.

„Hmm, o tom nepochybujem. Pristúpime k samotnému aktu… merania.“

„Zatiaľ sa skutočne nikto nesťažoval na veľkosť. Toho hluku, samozrejme.“

„Použijem certifikovaný vibraaaa…“ zasekla sa na písmenku a, ktoré natiahla do kvílivého zvuku.

„… tor?“ snažil som sa jej pomôcť.

„Nie, pán Kamilka. Vibrometer!“

Meranie skutočne potvrdilo predpoklad, že čo sa týka zvukovej izolácie, vstupné dvere spĺňajú skôr efekt nariedko tkaného závesu. A keďže ženský krik svojimi decibelmi tromfne aj symfonický orchester, dostal som odporučenie na odhlučnenie salóna.

„Pán Kamilka, robte aj naďalej svoju prácu najlepšie, ako viete, ale najtichšie, ako sa len dá. Skutočne platí, že aj steny majú uši.“ Pri rozlúčke mi jemne naznačila, že všetko jej došlo. Aj neoholená úradníčka je predsa len ženou so svojimi potrebami a fantáziami.“

Zdroj: Motýľ

Viac info o tomto titule nájdete tu:

alebo