VYDAVATEĽSTVO: Tatran
ORIGINÁLNY NÁZOV: Die Therapie
PREKLAD: Andrej Zahorák
ROK VYDANIA: 2018
ŽÁNER: Psychologický triler
POČET STRÁN: 224
VÄZBA: pevná s prebalom

„Medzi tušením a poznaním pravdy je život a smrť.“ (str. 45)

O knihe:

Josy, 12-ročná dcéra uznávaného psychiatra Viktora Larenza, zmizne bez stopy z ambulancie alergológa. Márne Viktor okamžite zalarmuje celú nemocnicu, po dcére akoby sa zľahla zem.

Po 4 rokoch od tejto udalosti sa rozhodne odísť do plážového domčeka na ostrove Parkum, ktorý sa na čas stane jeho „väzením“. Tam ho v jeden deň prekvapí neznáma mladá žena, ktorá sa predstaví ako autorka kníh pre deti. Trpí zvláštnym druhom schizofrénie, trápia ju časté bludy a vízie, v ktorých sa jej zjavuje dievčatko podobné Viktorovej dcére Josy.

Hoci je Viktor od začiatku odhodlaný liečbu tejto ženy odmietnuť, postupom času podľahne. Z terapie sa stáva závislosť dozvedieť sa všetko, aby zistil, čo sa v ten osudný deň stalo s jeho dcérou. Ako vlastne súvisí táto nečakaná návšteva s jej zmiznutím? A napokon, môže veriť žene, ktorá je psychicky chorá a labilná?

„Keď uplynula polhodina, vedel, že dcéru už nikdy neuvidí. Otvorila dvere, posledný raz sa za ním na chvíľu obzrela a vošla za starým mužom. Jeho malá dvanásťročná dcéra Josephine už nikdy odtiaľ nevyjde. Bol si tým istý.“ (str. 7)

Recenzia:

Nie je tomu tak dávno, čo som dočítala knihu Balík od Sebastiana Fitzeka (RECENZIU nájdete TU), ktorá na mňa nepôsobila až tak desivo, ako som si pred jej prečítaním predstavovala. Už vtedy som si však povedala, že mám určite v pláne siahnuť aj po jeho ostatných knihách. Ako ďalšia sa mi do rúk dostala kniha Terapia, v ktorej autor opäť nenechal nič na náhodu a pripravil pre čitateľa poriadnu dávku napätia.

„Po boji je každý generál. Keby pri prvom rozhovore počúval o niečo pozornejšie, medzi riadkami by našiel skryté varovné signály.“ (str. 38)

Hneď v úvode musím povedať, že autorov štýl je pre mňa jednoducho nezameniteľný. Rovnako, ako aj v knihe Balík, aj tu sa stretávame s prvkami mysterióznosti a dozvedáme sa aj čo-to z medicínskeho sveta. Nejde teda len o spoznávanie vnútorného prežívania jednotlivých postáv, ale určité skutočnosti sú podložené reálnymi medicínskymi poznatkami, ktoré je však čitateľ schopný, bez nejakých väčších problémov, prijať.

Autor umožňuje čitateľovi nahliadnuť do hlavy schizofrenika, a popritom sa výborne zahráva s jeho psychikou. Predkladá mu množstvo súvislostí a náhod, samotnú pravdu odkrýva len veľmi pomaly a postupne. Vytvára tak veľký priestor pre úvahy o tom, čo je skutočnosť a čo len predstava.

Zo samotného príbehu je zrejmé, že autor už od začiatku veľmi dobre vie, kde chce čitateľa mať a darí sa mu to. Od prvej stránky som premýšľala, čo je podozrivé, a neskôr som už podozrievala asi snáď každého, kto sa v príbehu objavil. Nehovoriac o tom, že zvedavosť ma hnala dopredu až natoľko, že som občas musela odolať preskakovaniu stránok.

Ani v knihe Terapia nevytvoril autor veľké množstvo postáv. Vykreslil ich však natoľko vierohodne, že som veľakrát mala pocit, akoby sa tento príbeh odohrával niekde v mojom okolí. Aj s touto menšou skupinkou postáv teda dokázal rozohrať úžasnú psychologickú hru plnú napätia. Dynamiku deja zabezpečujú krátke kapitoly, a hoci je samotná kniha útlejšia, obsahovo v ničom nezaostáva a na jej stránkach napokon dostanete odpovede na všetky dôležité otázky.

Ako je už u tohto autora zvykom, na kompletné rozuzlenie si však budete musieť počkať až do úplného záveru. Ak by sa aj nejaké zásadné zistenie predralo na povrch skôr, nie je to ešte ani zďaleka všetko. Až pri epilógu ponúkne autor posledný kúsok do pomyselnej skladačky.

„Vedel, že musel niečo prehliadnuť. Všetky udalosti z posledných dní spolu navzájom súviseli. Riadili sa neviditeľným plánom, ktorý by pochopil až vtedy, keby dokázal správne usporiadať jednotlivé časti nezvyčajnej spleti. A práve to sa mu nepodarilo.“ (str. 159)

Knihu Terapia určite odporúčam všetkým, ktorí majú radi príbehy bez zbytočných opisov, také, ktoré od prvej stránky vtiahnu do deja a nepustia až do úplného konca. Obyčajná a nevinná terapia sa každou stránkou mení na výsluch, ktorý je stále dramatickejší a miestami možno až bizarný. Záhada sa postupne odhaľuje, a mne sa niekedy až nechcelo veriť, ako si autor dokázal v hlave spojiť všetky súvislosti a šokovať nečakaným záverom. Ak ste milovníkmi psychotrilerov, prečítanie tejto knihy určite neoľutujete.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem

Úryvok z knihy Terapia:

Viktor zamieril ku kozubu. Na rímse stála stará čajová kanvica z meissenského porcelánu a pod ňou keramický ohrievač. Keď si všimol, že ho sústredene pozoruje, myklo ho a prinútil sa nezabudnúť na dobré spôsoby.
„Dáte si čaj? Práve som chcel zohriať vodu.“
Žena s úsmevom pokrútila hlavou.
„Nie, ďakujem. Nechcem strácať čas.“
„V poriadku, vyzlečte si teda aspoň kabát a sadnite si.“
Z koženého kresla, ktoré bolo súčasťou sedačkovej súpravy, odpratal hromadu starých novín. Otec ho už pred rokmi umiestnil tak, aby si v ňom v pohodlí mohol prečítať dobrú knihu a zároveň sledovať oheň v kozube s výhľadom na more.
Viktor si sadol za stôl a premeriaval si peknú cudzinku. Posadila sa, ale kašmírový kabát si nevyzliekla.
Na okamih zavládlo ticho a v ňom počuli, ako na breh narazila veľká vlna a so šumom sa rozplynula.
Viktor sa zasa pozrel na hodinky.
„Dobre, pani… ehm… Ako sa vlastne voláte?“
„Anna Spiegelová. Som spisovateľka.“
„Mal by som vás poznať?“
„Len ak by ste mali od šesť do trinásť rokov a rád by ste čítali detské knihy. Máte deti?“
„Áno. Či vlastne…“ Bolesť prišla náhle. Presne tak ako jeho odpoveď. Všimol si, ako žena blúdi pohľadom po rodinných fotografiách na kozube, a rýchlo jej položil protiotázku, aby sa vyhol zbytočnému vysvetľovaniu.“
Roky nečítala žiadne noviny.

„Rozprávate po nemecky bez prízvuku. Odkiaľ ste?“
„Som pravá Berlínčanka, ak sa to tak dá povedať. Moje knihy sú však úspešné najmä v zahraničí, predovšetkým v Japonsku. Ale to už je minulosť.“
„Prečo?“
„Už roky som nič nevydala.“
Viktor si vôbec nevšimol, že ich rozhovor sa zmenil na typickú hru otázka – odpoveď, ktorú kedysi praktizoval aj pri väčšine svojich pacientov.
„Ako dlho ste už nič nenapísali?“
„Asi päť rokov. Naposledy to bola knižka pre deti. Myslela som si, že bude mať veľký úspech. Cítila som to pri každej vete, ktorú som napísala. Ale skončila som po prvých dvoch kapitolách.“
„Prečo?“
„Môj zdravotný stav sa náhle zhoršil a musela som ísť do nemocnice.“
„Z akého dôvodu?“
„Myslím si, že v Parkklinik dôvod dodnes nepoznajú.“
„Boli ste hospitalizovaná v Parkklinik? V Dahleme?“ Viktor na ňu prekvapene hľadel. Nerátal s tým, že rozhovor sa bude uberať týmto smerom. Po prvé, už vedel, že jej knihy sa museli naozaj dobre predávať, inak by si nemohla dovoliť drahý pobyt na klinike. A po druhé, musela mať skutočne veľké problémy, pretože exkluzívna súkromná klinika sa nešpecializovala na bežní neduhy prominentov ako závislosť od alkoholu či drog, ale na ťažké psychické poruchy. Predtým, než skolaboval, ho často žiadali o radu ako nezainteresovaného odborníka a mohol potvrdiť, že inštitúcia má naozaj dobré meno. Súkromná klinika v Berlíne vďaka najvýznamnejším odborníkom v krajine a najmodernejším liečebným metódam docielila v mnohých prípadoch novátorské výsledky. Pravdou však je, že doteraz sa ešte nikdy osobne nestretol čo len s jedným pacientom, ktorý by opustil nemocnicu v takom dobrom duševnom stave ako Anna Spiegelová. A tá práve sedí v jeho dome na pláži.
„Ako dlho ste tam boli?“
„Štyridsaťsedem mesiacov.“
Viktorovi úplne vyschlo v ústach. Tak dlho? Buď klame, až sa hory zelenajú, alebo bola naozaj vážne chorá. Alebo možno oboje.
„Zavreli ma tam takmer na štyri roky a napchávali tabletkami, až som nevedela, kto som a kde som.“
„A diagnóza?“
„Vaša špecializácia, pán doktor Larenz. Preto som vás vyhľadala. Trpím schizofréniou.“ (str. 29 – 31)

Viac info o tomto titule nájdete tu:

alebo