Kniha Dievčatko s modrými očami od slovenskej autorky Evy Dedinskej vyšla vo vydavateľstve Ikar len nedávno. O čom je a čo o svojej najnovšej knihe hovorí samotná autorka?

VYDAVATEĽSTVO: Ikar
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 312
VÄZBA: pevná

Eva Dedinská nie je na knižnej scéne žiadnym nováčikom. Hovorí o sebe ako o empatickej osobe, čo sa odráža aj v jej tvorbe. Doteraz jej vyšlo už 6 titulov, menovite Zmätok v srdci,  Až na dno, Budem tvojimi očami, Keď slzy liečia, Dve tváre dvoch mužov a Za náprstok šťastia. 

Najnovšie prichádza na knižný trh s novinkou Dievčatko s modrými očami, ktorý už na prvý pohľad pôsobí inak ako ostatné romány, ktoré autorke doteraz vyšli.

A čo hovorí o svojej najnovšej knihe samotná autorka?

„Musím sa priznať, že tento príbeh mi veľmi dlho ležal v šuplíku. Pustila som sa doň približne pred 4 rokmi, no vždy som napísala len časť a potom ho uložila späť do šuplíka. Odrádzala ma vážna téma, tiež náročnosť spracovania. Čakala ma spolupráca s políciou, tiež podrobné štúdium témy jasnovidectvo. Popri písaniu tohto románu som písala aj iné, ktoré medzitým vyšli v knižnej podobe.

Prišiel deň, keď som sa cítila dostatočne vyspelá a „rozpísaná“ na to, aby som tento príbeh dokončila. Najprv som ho celkom prepracovala, potom som sa doň zodpovedne zahryzla. S Agátou som žila, bola súčasť môjho života. Mojou snahou bolo postaviť príbeh tak, aby bol zaujímavý, napínavý, dôveryhodný. Úzko som spolupracovala s Npr. Miroslavom Čuporákom, ktorý ma zasvätil do policajného vyšetrovania, za čo sa mu chcem aj touto cestou veľmi pekne poďakovať.

Verím, že som svoj zámer, napísať pútavý príbeh, naplnila a moja nová kniha Dievčatko s modrými očami sa čitateľom bude páčiť.“

Anotácia:

Agáta nie je obyčajná mladá žena. Je výnimočná. Vidí a počuje veci, ktoré ľudia okolo nej nevnímajú. Cíti ľudský strach a bolesť, aj radosť a šťastie. Dar alebo prekliatie?
„Niekto to volá jasnovidectvo. Pre iných sme vizionári. Ja nie som ani jedno, ani druhé. Ja mávam sny,“ hovorí o sebe Agáta.
Niekoľko rokov spolupracovala s políciou. Potom, pre jednu chybu vo výklade snov, bola z policajného kolektívu vylúčená. Rozhodla sa svoje schopnosti stlmiť, emócie potlačiť, sny ignorovať. Nejaký čas to fungovalo, až kým…

Zrazu sa jej v snoch začne zjavovať plavovlasé dievčatko s modrými očami. Prečo ju vyhľadalo? Čo jej chce povedať? Kto to je? Kde je? Agáta nedokáže ignorovať jeho volanie o pomoc. Púšťa sa do neľahkej úlohy. Spočiatku sama. Keď sa veci začnú komplikovať, je nútená obrátiť sa na kapitána Reissa, skeptického policajta, ktorý ju, aj napriek niekoľkoročnej spolupráci, stále považuje za podvodníčku.

Úryvok z knihy Dievčatko s modrými očami:

„Keď som kráčala po chodníku, užívala som si vánok, ktorý mi pohládzal tvár. Občas som sa zastavila, zatvorila oči a nasávala typickú vôňu parkovej zelene. Kráčalo sa mi ľahko. Nákrčník ma viac neobmedzoval – zložili mi ho pred odchodom z nemocnice. Modriny na nohe som takmer necítila. S tou sadrou to bolo horšie. Ruka bolela, koža pod ňou svrbela. Nedala som si však pokaziť ten nádherný večer. Eager behal okolo mňa a radostne štekal. Tešil sa z mojej spoločnosti. Keď sme dorazili ku fontáne v samom strede parku, Eager sa ochladil vo vode. Voda zlákala aj deti, ktoré s rodičmi prechádzali okolo. Hoci bol podvečer, stále bolo veľmi teplo. Toto leto sa skutočne vydarilo. Slnko kraľovalo oblohe väčšinu dňa, aj noci boli horúce. Ľudia doslova vyhľadávali rôzne, často bláznivé spôsoby, ako sa ochladiť. Fontána bola nízka, a tak rodičia dovolili deťom ovlažiť sa. Vbehli do fontány, aby si omočili aspoň nohy.

„Eager! Eager! Poď!“ zavolala som na bígla. Rád by sa pridal, ale mamičky stojace neďaleko nesúhlasne krútili hlavou. „Je načase vrátiť sa. Nela je schopná zalarmovať políciu.“

Poškrabkala som ho za ušami a dala sa olízať. Neboli sme ďaleko od fontány, keď som pocítila slabosť. Zatemnilo sa mi pred očami, šumelo mi v ušiach, strácala som zvuky okolia. Iba vodu som počula zreteľne. Žblnkotala mi v ušiach. Raz za čas ten žblnkot preťal detský smiech. Ledva som sa došuchtala ku stromu, stojacemu iba niekoľko krokov odo mňa. Aj táto krátka vzdialenosť ma stála veľa námahy. O chvíľu ma slabosť zdolá, potom sa zrútim na trávu. Keď som došla k stromu, hľadala som v ňom oporu. Rukou som hmatala po zvráskavenej kôre. Keď ma mdloba prešla, ramenom som sa oprela o kmeň.

Hoci mi už nebolo na odpadnutie, vedela som, že radovať sa ešte nemôžem. Prichádzala vízia, a niet tej sily, ktorá by ju zastavila. Terezka kráčala po poľnej prašnej cestičke. Malými krokmi obchádzala kamene. V rukách niesla loďku. Mala oblečené žlté tričko bez vzoru. Krátke rukávy lemované lesklou žltou stuhou. Oranžová letná sukňa sa jej ovíjala okolo kolien. Rovnaké oblečenie mala na sebe v deň, keď sa stratila. Loďka bola krásna, farebná. Terezke z tváričky vyžarovala nedočkavosť. Široko-ďaleko nebolo živej duše. Cesta bola nekonečná, kľukatila sa do diaľky, olemovaná divoko rastúcou trávou. O niekoľko minút Terezka zahla doprava. Cesta pokračovala. Terezka nedovidela na koniec, odhodlane kráčala vpred. Mala jediný cieľ. Zurkot vody, rozliehajúci sa okolím, predpovedal rieku, alebo aspoň potok, ku ktorému Terezka smerovala….“