Dnešnú knižnú predstavovačku som sa rozhodla venovať čerstvej novinke, a zároveň prvotine slovenskej autorky Andrey Bercik Nitkulincovej, ktorá vyšla len nedávno v edícii Moderné romány pod názvom Bozkávam lepšie, ako varím.

VYDAVATEĽSTVO: MERIDIANO-press, s.r.o.
EDÍCIA: Moderné romány
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 240
VÄZBA: pevná

Táto knižka ma už na prvý pohľad dokázala zaujať svojou obálkou, ale aj originálnym názvom. Rada dávam vo svojej knižnici priestor aj novým autorom. Myslím si, že si od nás šancu a pozornosť určite zaslúžia. Tento román sľubuje spojenie jemnej irónie a humoru, preto sa javí ako vhodná knižná voľba na blížiace sa letné a oddychovejšie obdobie. Autorka nás v príbehu zavedie aj do sveta bulváru, v ktorom je niekedy ťažké odlíšiť „kačicu“ od skutočnosti. A keď sa ešte do toho zapletie ženská ješitnosť v boji o jedného chlapa, o vtipné momenty zaiste núdza nebude. Prečítajte si anotáciu, a následne aj úryvok z tejto knižky a urobte si názor sami.

Anotácia: 

On je šéfredaktorom miestneho denníka, ona jeho podriadená.
On je ženatý chlap v najlepších rokoch, ona atraktívna bulvárna novinárka pracujúca na svojej kariére. Zapliesť sa zo zábavy so svojím šéfom je pre ňu hračka, ale ani jeho zákonitá nie je žiadna naivka.

Ktorá z nich je v skutočnosti väčšia mrcha?
A je vo svete bulváru aspoň niečo pravdivé?

Úryvok z knihy Bozkávam lepšie, ako varím:

„Pracovala som veľa. Zabávala som sa veľa. Mala som sa fajn. A v taký čas sa stáva čo? No predsa zákonite sa musí niečo pokaziť. V jeden podvečer som si len tak s vyloženými nohami čítala na gauči časopis a čakala Miša. Zhodou náhod tam boli klepy o istej strááášne sexi herečke, ktorú „náhodou“ novinári prichytili pri tom, ako si vyštafírovaná nakupuje šteklivú spodnú bielizeň.

„No isteže, cica, dotyčný novinár sa práve vybral do rovnakého obchodu, zobral so sebou fotografa, aby mu poradil, v ktorých tangáčoch mu to najviac sekne, a šup ho – titulka. To hovor vieš komu,“ dudrala som sama pre seba, chrúmala čokoládovú tyčinku a dumala o kabelke, ktorú som videla vo výklade. Zároveň som si bezmyšlienkovito do krvi rozškrabávala štipanec od komára.

A zrazu mi prišlo zle. Ako keď vám z ničoho nič začne horieť celé telo a nemôžete dýchať.
Opantala ma intenzívna myšlienka, že umieram. Chápete – v jednej sekunde vám nič nie je a rozhodujete sa medzi hnedou a čiernou kabelkou a v druhej je po vás. Bledá som sa zvalila na gauč, ležala nehybne na chrbte a celé telo mi oblieval studený pot. Bála som sa pohnúť, nedokázala som kričať.
Srdce mi búšilo, akoby som práve zdolala Mount Everest. Mravenčenie končatín nadobúdalo neznesiteľné rozmery a rezeň, ktorý som mala na obed, sa pýtal von. Nech som sa snažila, ako som chcela, nedokázala som nad tým vyhrať. Strach sa totiž stupňoval, pulzoval mi v hlave a ochromoval všetky svaly.
Neprešli ani dve minúty od toho, čo to na mňa prišlo a vyvracala som celé jedlo. Len tak na podlahu, ku gauču. Vôbec som to neriešila. Vstať neprichádzalo do úvahy. Triasla som sa ako osika a pritom zo mňa pot stekal cícerkom. Pomaly som začínala mať aj problémy s videním. Točil sa mi svet, hoci som bezvládne ležala. 

„Bože, nechcem zomrieť…“

Celú svoju krehkú vnútornú silu som sústredila do jedinej opakovanej vety. Po lícach mi stekali slzy a strach už bol taký silný, že som nedokázala vnímať nič iné. Zúfalo som sa snažila ostať pri vedomí. Žiaľ, celkom márne.
Neznesiteľný hukot mi v hlave vystriedala tma a po chvíli som začula sipot. Svoj. Bol to zúfalý pokus o nádych, ako keď sa topiaci vráti medzi živých. Zvládla som to. Žijem. Čo to, dopekla, bolo? Zrazu mi je v podstate dobre, nič ma nebolí… Prechádzala som si v duchu celé teplo ako skener a zisťovala, že som zrejme v pohode.
Rozplakala som sa. Od začiatku prešlo sotva päť minút a bol koniec. Mne sa však zdalo, že som zostarla o pár rokov. Mentálne i fyzicky. „