RECENZIA: Tošikazu Kawaguči - Kým vychladne káva

VYDAVATEĽSTVO: Lindeni (Albatros Media)
SÉRIA: Kým vychladne káva (1. diel)
ORIGINÁLNY NÁZOV: コーヒーが冷めないうちに
PREKLAD: Beáta Horná
ROK VYDANIA: 2021
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 184
VÄZBA: pevná

„Človek dokáže prekonať aj tie najťažšie prekážky. Je to len otázka postoja.“ (str. 182)

O knihe

V jednej nenápadnej tokijskej kaviarni s názvom Funiculi Funicula sa údajne dejú zaujímavé veci. Na malú chvíľu ponúka možnosť cestovať v čase. Má to však háčik. Striktné podmienky, ktoré je potrebné zakaždým dodržať.

Stretnutie je možné len s ľuďmi, ktorí kaviareň už niekedy navštívili. Pri pobyte v minulosti je zakázané pohnúť sa z presne určeného miesta. Čas na návrat do minulosti je obmedzený na okamih vychladnutia kávy, pričom v žiadnom prípade sa prítomnosť nijakým spôsobom nezmení. A to je len ukážka z čudesných pravidiel, ktorým sa postavy musia podriadiť. Oplatí sa im to?

„Jediné, o čo jej v tej chvíli šlo, bol samotný návrat do minulosti. Predstava, že by mohla na vlastnej koži zažiť tento neuveriteľný jav, ju napĺňala vzrušením. Nevedela posúdiť, či robí dobre alebo nie, ale pomyslela si, že nemá čo stratiť.“ (str. 29)

Môj názor

Japonský autor Tošikazu Kawaguči sa do povedomia verejnosti dostal ako dramatik a režisér viacerých divadelných hier. Svojmu pôvodnému zameraniu ostal verný aj v prípade knižnej prvotiny Kým vychladne káva, ktorá vychádza z konkrétnej divadelnej hry. Zároveň ide aj o prvý diel zo série nesúcej rovnomenný názov.

Na túto knihu som sa chystala už veľmi dlho, v podstate sa zaradila na môj wishlist hneď potom, ako sa objavila na pultoch kníhkupectiev. Anotácia ma zaujala na prvé prečítanie, námet mi prišiel originálny, navyše ma upútala aj samotná obálka a zaujímavé grafické spracovanie doplnené o netypickú lacetku. Hoci som sa pri hodnoteniach knihy stretla s dosť rozporuplnými reakciami, vôbec ma to neodradilo. Som totiž typ čitateľa, ktorý si vždy rád utvorí svoj vlastný názor.

V tomto prípade som urobila veľmi dobre, nakoľko som od knihy dostala oveľa viac, než som pôvodne očakávala. To aj napriek tomu, že príbehy, v ktorých sa mihne nejaký kvázi sci-fi prvok, príliš nevyhľadávam. Tu mi to však neprekážalo a knihu som si užila.

Ak sa aj vy rozhodnete siahnuť po tomto románe, stanete sa súčasťou štyroch krátkych príbehov, ktoré sú možno navonok odlišné, vo svojej podstate však toho majú aj veľa spoločného. Niekoho, kto cíti ťažobu na duši a chce sa aspoň na malú chvíľu vrátiť do minulosti, hoci dobre vie, že prítomnosť už nezmení. Aj tento, na prvý pohľad zanedbateľný čas, však dokáže ovplyvniť jeho dovtedajšie zmýšľanie či životný postoj.

„O smrti, s ktorou sa stretla prvýkrát v živote, začala hovoriť ako o čiernej diere. Keď raz do nej človek spadne, už nikdy sa z nej nedostane.“ (str. 164)

Autor vsadil dej do prostredia malej kaviarne v nenápadnom suteréne, ktorá sa stala pre hŕstku zákazníkov akýmsi útočiskom. Kým vonku zúria tropické horúčavy, tu sa môžu príjemne schladiť. Kým bežne vnímajú plynutie času, tu akoby sa na chvíľu zastavil. K tomu dobrá káva, ktorá sa servíruje na litre.

V samotných príbehoch sa autor venuje viacerým témam. Ťažká choroba, smrť, ale hlavne láska v tých najrôznejších podobách – či už partnerská, manželská, súrodenecká alebo rodičovská. Zo začiatku som trochu bojovala s menami postáv, nakoľko sa však tieto v jednotlivých príbehoch opakujú, časom som sa v nich už bez problémov zorientovala. I napriek tomu, že autor pri ich vykreslení nešiel príliš do hĺbky, dokázala som si k nim vytvoriť sympatie a pociťovať spolupatričnosť.

Román Kým vychladne káva odporúčam milovníkom dojímavých príbehov, ktoré sú podané veľmi realisticky a dotýkajú sa silných tém. Sú ako vystrihnuté zo života a dlhé tak akurát na to, aby po dočítaní ponechali dostatočný priestor k zamysleniu. Je už len na vás, či si ich budete dávkovať postupne alebo túto útlu jednohubku zhltnete na jedno posedenie.