Nová kniha slovenskej autorky Mirky Manákovej, ktorá vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT pod názvom Arabská milenka sľubuje orientálny a dramatický príbeh. O čom je a čo viedlo samotnú autorku k jeho napísaniu?

VYDAVATEĽSTVO: Marenčin PT
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 240
VÄZBA: pevná

Mirka Manáková (1984) sa narodila v Bardejove. Vyštudovala strednú školu v odbore Obchod a podnikanie, ale vždy ju to viac lákalo k literatúre, ako k ekonomike. Je vydatá a má dvoch synov Dominika a Patrika. Miluje knihy, svoju rodinu a čokoládu. Písanie je pre ňu jednoducho droga. V jej knihách nájdete romantiku, ale aj skutočné príbehy, či nádych orientu. Je autorkou kníh: Araba nemiluj , Noci s cudzincom , Trpké precitnutie, Telo ako trest a Arabská milenka. Prispela aj poviedkou do knihy V zajatí vášne.

A čo viedlo autorku k napísaniu tejto knihy?

„Román Arabská milenka som sa rozhodla napísať preto, lebo ma odjakživa zaujímala kultúra iných krajín. I keď samotný príbeh je fikcia, sú v ňom fakty, ktoré sa tam reálne dejú. Vraždy zo cti, dohodnuté manželstvá, či tresty smrti, to všetko v tejto knihe nájdete. Ale aj lásku – vášnivú, úprimnú, no zakázanú…“

Anotácia:

Strhujúca dráma, pri ktorej si uvedomíte, že v Saudskej Arábii sú tradície silnejšie ako láska. Vraždy zo cti, dohodnuté manželstvá a tvrdé tresty majú zlý dopad na životy a psychiku hrdinov. Niekedy sa môže všetko poriadne skomplikovať. Mladučká Yasmina je prinútená k sobášu s bohatým, ale krutým ropným magnátom Firuzom Salmanom. Prežíva pri ňom trpké chvíle a pod jednou strechou musí fungovať aj s Mariam, jeho prvou ženou, ktorej zloba hraničí až so psychopatickými sklonmi. Yasmina jedného dňa spoznáva príťažlivého šoféra a nachádza šťastie v jeho náručí. Mehmet Al Musawi si získa srdce krásnej Arabky až natoľko, že milenci sú ochotní riskovať aj život, len aby mohli byť spolu. No čo ak sa ich životy náhle ocitnú v ohrození? Napriek tomu, že v Saudskej Arábii sa nevera trestá smrťou, Yasmina sa pokúsi o útek s mužom, ktorého miluje…

Úryvok z knihy Arabská milenka:

„Mariam sa ako-tak zotavila a nabrala nové sily. Noha ju už takmer nebolela a aj rany na chrbte mala po bičovaní zahojené. Po celý čas sekala dobrotu, dúfajúc, že ju napadne niečo zmysluplné a dostane sa z tohto pekla. Už ju síce dlho nezbili, bola však veľmi chudá, pretože jedlo, ktoré jej dávali, chutilo strašne.

Preto radšej jedla šváby, ktorých bolo okolo nej neúrekom. I keď spočiatku si ich do úst strkala s odporom, napokon si na to zvykla tak, že to bolo pre ňu samozrejmosťou. Trest smrti odseknutím hlavy, ktorý nad ňou vyniesli, sa neúprosne blížil, a ona, ako predtým chcela umrieť, tak teraz túžila žiť. Čím viac sa deň jej smrti blížil, tým viac sily v sebe mala.

Strážca, ktorý na ňu dohliadal, si ju už nevšímal tak ako kedysi. Možno to bolo aj tým, že iba ticho sedela a nevzbudzovala pozornosť. Našiel si však inú obeť, hneď oproti jej cele, ktorej nárek a krik sa niesol po celej väznici a trhal väzňom ušné bubienky. V jednu neskorú noc si povedala, že skúsi zosnovať plán, ktorý mala v hlave už dlhšiu dobu. Pristúpila k mrežiam, aby zistila, kde je strážca. Stál len kúsok od nej a prechádzal sa hore-dolu.

„Pane!“ zvolala. „Pane!“ Muž k nej nahnevane podišiel.

„Čo chceš, ty špina?!“ osopil sa na ňu.

Usmiala sa. „Už dlho som nemala chlapa. Čo keby som vám to urobila ústami?“ Očami zablúdila k jeho rozkroku a oblizla si pery. Muž očervenel a naprázdno preglgol.

 „Daj pokoj, ty štetka!“

 „Ale no tak, pane,“ vzdychla a začala sa vyzliekať. Keď sa ocitla pred ním nahá, nestačila sa diviť, čo to so strážcom urobilo. Oči sa mu leskli žiadostivosťou a začal zrýchlene dýchať.

 „Nikto o tom nebude vedieť,“ provokatívne mu natŕčala prsia cez mreže, pričom si strkala prst do úst. Spotený muž sa okolo seba rozhliadol, a keď zistil, že vzduch je čistý, rýchlo odomkol dvere. Len čo vstúpil dnu, tlačil ju k zemi.

„Pohni si,“ riekol zastreto. Darovala mu úsmev a začala mu rozopínať nohavice. Mala len krôčik k tomu, aby svoj plán dokonala. Vytiahla jeho prirodzenie a vzala si ho do úst. Strážca funel ako diviak a ona sa musela tváriť, že ju to náramne rajcuje, i keď by ho najradšej ovracala. Pre záchranu však musela urobiť aj nemožné. Muža postupne privádzala na pokraj blaženosti. Pri pohľade do jeho vzrušenej tváre usúdila, že teraz je tá správna chvíľa. Rukou sa približovala k dýke, ktorú mal v prednom vrecku uniformy. V jednom okamihu ju vytiahla.“

 

                                                                            ***

 

„Odišiel preč a ona si so zdesením uvedomila, že ju obklopuje tlupa chlapov. Celá sa roztriasla. Boli zarastení a zanedbaní, z očí im nesálalo nič dobré. Len ženy za ich chrbtami vyzerali celkom nevinne. Niektoré z nich jej dokonca očami prejavovali súcit. Žiadna si však nedovolila zastať sa jej. Odniekiaľ začula plač dieťaťa, pretínal ho však smiech a výkriky tlupy, ktorá sa okolo nej čoraz viac rozrastala. Zahanbene si prikryla vlasy šatkou a rukami si oblapila plecia.

„Čo s ňou urobíme, chlapi?“ dohadovali sa.

„Najjednoduchšie by bolo ukameňovať ju.“

„A čo tak sťať jej hlavu?“ prekrikovali sa jeden cez druhého. S hrôzou v očiach stála v strede a počúvala, ako nezmyselne sa bavia o tom, kde to urobia. Prečo sa to už konečne neskončí? Dokedy ju budú ešte trápiť? Už ďalej nevládala. Točil sa s ňou svet a ich nenávistné tváre začala vidieť rozmazane. Duševne ju mučili, strkali do nej a vysmievali sa jej. Klesla k zemi a žalostne sa rozplakala.

 „Pozrime sa na ňu, ako nám, chúďatko, narieka,“ zachechtal sa postarší muž, ktorému už z diaľky páchlo z úst. Chýbalo mu dokonca zopár zubov a cez líce sa mu tiahla veľká jazva. Striasla sa pri pohľade na toho odporného chlapa.

„Ale škoda by bolo takej krásy, nemyslíte?“

„Veru, je veľmi krásna. Ale je to pobehlica, preto musí zomrieť!“

 „Áno, áno, presne tak!“

Ten s jazvou vzal za hrsť piesku a vmietol jej ho do tváre. Všetci sa rozosmiali. Rozvzlykala sa. V očiach ju štípalo a v ústach mala sucho. Ich smiech naberal na intenzite a ju príšerne rozbolela hlava. Kľačiac na zemi sa za ňu držala a chcela kričať, no zovreté hrdlo jej to nedovolilo. Skôr než ma zabijú sa zaiste zbláznim, uvažovala zmätene. Niekto ju zrazu zdrapol za vlasy.

„Iba žeby sa niektorý odvážil zobrať si ju za manželku!“ padol nečakaný návrh. Yasmina naprázdno prehltla.

„Nájde sa tu chlap, ktorý by sa nad tou ženou zľutoval?“ znela opäť otázka. Ozval sa hurónsky smiech. Očividne sa na nej zabávali.

 „Takúto môžeme akurát poriadne pretiahnuť a potom poslať tam, kam si zaslúži! Čo na to poviete, chlapi, užijeme si s ňou?“ Stiahlo jej žalúdok. Len to nie!

„Dievčinka nám zaiste rada poslúži!“