RECENZIA: Adam Kováčik - Nemé hlasy

Slovenský autor Adam Kováčik má na svojom konte už pár úspešných titulov, pričom tentoraz sa rozhodol čitateľom predstaviť opäť trochu inak, než boli zvyknutí. Jeho najnovšia kniha Nemé hlasy je totiž mysterióznym trilerom s prvkami hororu.

Hlavný hrdina Tomáš opúšťa Bratislavu a po rokoch sa vracia do Oravského Veselého, kde prežil veľkú časť svojho detstva. Usadí sa v dome svojho starého otca, známeho horára, ktorý záhadne zmizol v útrobách majestátnej Babej hory. Stretáva starých priateľov, zžíva sa s prostredím a jeho myseľ postupne zahlcujú rôzne spomienky.

Keď náhodou natrafí na takmer zhorený dedov denník, plný hrozivých výjavov a vecí, ktoré nedávajú logiku, utrpí aj jeho dovtedajšie racionálne zmýšľanie. Nehostinné prostredie rodnej Oravy, ktoré malo byť jeho vykúpením, sa stáva väzením, odkiaľ niet úniku.

„Dve nakreslené postavy, držiac sa za ruky so širokým úsmevom. Znovu mi obočie samo od seba skĺzlo k viečkam. Prehol som horné rohy znovu a zastavil stranu, kde sa objavili malé postavičky po prvý raz. Keď moje oči zbadali obsah stránok, celým telom mi prešiel mráz. V mieste pre rutinné pracovné zápisky sa nachádzal aj dedov rukopis, roztrasený a v krátkych vetách rozhádzaných po stranách. Tie slová boli mätúce a naozaj znepokojivé.“

Mysterióznosť ukrytá v prírode

Dej celého príbehu je vsadený do slovenského prostredia, konkrétne okolia mohutnej Babej hory, ktorá je oddávna známa svojím tajomnom. Práve na prelome jesene a zimy viac vyznieva mrazivá a temná atmosféra, na ktorej vykreslenie sa autor zameral už od prvých stránok. Dôraz kladie na detailné opisy prostredia či prírody, po celý čas uchováva pomalšie tempo a na dynamike nepridávajú ani dialógy, ktoré sa tu vyskytujú len vo veľmi malom množstve.

„Viete, ako prídete na to, že sa blížite na územie Oravy? Tá úchvatná paleta jesenných farieb sa zmení na studenú, tmavú zeleň nehybných ihličnanov. V tej chvíli už pociťujete skutočný chlad. Aj ruky sa začali mierne chvieť a tuhnúť. Možno od nervozity, alebo vyčerpania posledných dní. Naozaj to neviem určiť. Scenéria hustých, nepoddajných hôr navôkol tiež určite plnila svoje postavenie v nastavení mysle. Všetko je tmavé, akoby zahalené snom. Časté hmly vám spôsobujú úzkosť a zmätenie. Cítite sa ako na presklenej plošine nad obrovským útesom.“

Autorov štýl písania je jednoznačne osobitý, hrá sa s jazykom a často využíva ojedinelé slovné spojenia či prirovnania. Zároveň však táto skutočnosť môže mať za následok, že si čitateľ k samotnému príbehu bude hľadať cestu o niečo dlhšie. Početné rozvité vety totiž zvyšujú náročnosť a vyžadujú si väčšiu sústredenosť.

Legenda, ktorá nespí

Príbeh je podávaný z pohľadu hlavného hrdinu, ktorého vnútorný svet je skutočne bohatý. Čitateľ má tak príležitosť ocitnúť sa priamo v hlave rozprávača, lepšie vnímať, čo prežíva a utvoriť si komplexnejší obraz o jeho osobnosti.

Z textu cítiť, že autor má k oblasti, kde sa príbeh odohráva, silné citové puto, čo ešte viac pomáha jeho uveriteľnosti. Sám pochádza zo severného Slovenska a čitateľovi bližšie predstaví nielen oravský folklór, zaujímavé lokálne tradície či zvyky, ale priblíži mu aj povestnú pohostinnosť tohto regiónu. Nezabúda ani na hrôzostrašné legendy, napokon, o jednej z nich je aj táto kniha. To, či sa jej po dočítaní rozhodnete veriť, alebo nie, bude závisieť len od vás.